Po Doomovi, Hereticovi, Hexenovi a ďalších strieľačkách prišiel v roku 1996 Quake. Prvá naozaj 3D hra, ale inak nuda. Mala aj multiplayer, ale o ňom inokedy. A tak o rok neskôr, v roku 1997, prišiel Quake II. A to už bola trochu iná káva.

Tentoraz sme dostali aj poriadny príbeh. Ľudstvo bojovalo proti Stroggom, kybernetickej civilizácii, ktorá si z ľudí vyrábala ďalších vojakov. Dodnes si pamätám najmä cestu k obrovskému delu, ktoré bolo potrebné zničiť. Big Gun. To bola poriadna mašina!

A potom tu bola hudba. Quake II mal na CD normálny soundtrack, ktorý sa prehrával počas hry. Tvrdé gitarové riffy, industriálny metal od Sonic Mayhem… Fantastická atmosféra.

Quake II som si najskôr normálne odohral ako singleplayer. Tak ako väčšinu hier v tej dobe. Lenže potom sa stalo niečo, na čo nikdy nezabudnem.

Pätnásť minút budúcnosti

Internet bol ešte v plienkach. Pripojenie cez modem, telefónne linky, pomalé rýchlosti a nie práve lacná zábava. Multiplayer sme síce poznali, ale hranie cez internet? To bola úplne iná liga.

Jedného dňa sme sedeli u kamoša s nickom Empiii. Mali sme počítač, modem a Quake II. Otvorili sme multiplayer cez TCP/IP. A zrazu sa pred nami objavil zoznam serverov.

Servery z celého sveta! Vybrali sme server v USA a začala sa mágia. Ocitol som sa v aréne a nepriatelia mali nad sebou mená. Lenže toto už neboli počítačom ovládaní Stroggovia.

To boli skutoční ľudia!

Niekto v Amerike ma práve zastrelil. O chvíľu sa niekto z Francúzska rozprskol v krvavej spŕške po mojom zásahu. Sedeli sme na Slovensku pri počítači a hrali proti ľuďom na druhej strane sveta. V reálnom čase. Bolo to neuveriteľné.

Tých pätnásť minút sa mi vrylo do pamäti. Pre nás bol vtedy internet fascinujúci sám osebe. Každá nová stránka, každá nová možnosť bola objavom. Lenže toto bolo niečo viac.

Bol to splnený sen. Bola to budúcnosť.

Dnes si spustíme online hru a vôbec neriešime, že spoluhráč môže sedieť v Amerike, Francúzsku alebo Japonsku. Je to samozrejmé, lenže v roku 1997 nebolo. A ja som mal možnosť tú budúcnosť na vlastnej koži zažiť.

Potom sa zápas skončil. Pätnásť minút. Ale stálo to za to. 🙂

A keď sme pri roku 1997 a internete… nabudúce o tom, ako som objavil internet.