ZX Spectrum bolo moje prvé veľké stretnutie s počítačmi. Lenže svet sa nezastavil pri gumových klávesoch, kazetách a nekonečnom čakaní na načítanie hry. Práve naopak. Začal sa rozrastať.
Atari a AFc
Môj kamarát Martin, známy aj ako AFc, mal Atari 800 XL.
A tak sme hrávali. A veľa. Pamätám si Spy vs. Spy, International Karate a hlavne Bruce Lee. V tej poslednej hre sa dalo hrať vo dvojici. Jeden bol Bruce Lee, druhý zelený Yamo. Mohli sme spolupracovať, ale pokojne sme si mohli aj poriadne znepríjemňovať život. A to bola na tom tá najväčšia sranda.
A potom prišla Amiga
Bolo to také úžasné. Grafika, hudba, rýchlosť. Zrazu hry vyzerali a zneli spôsobom, ktorý bol ešte nedávno takmer nepredstaviteľný.
S kamarátom Tomášom sme hrávali Lotus Esprit Turbo Challenge. Autá, preteky, ďalšia trať, ďalší pokus. Pamätám si, že sme sa dostali cez množstvo tratí, ale jedna nám zostala v hlave dodnes — Antarktída. Tá nám teda dala zabrať.
A s AFc sme na Amige objavili ďalšiu veľkú zábavu. Mortal Kombat II. Fatality. Babality. Kombinácie tlačidiel, ktoré bolo treba dostať do rúk. A samozrejme nekonečné pokusy, aby to konečne vyšlo. Moja obľúbená postava bola Mileena. Tá fialová. A jej Teleport Kick, pri ktorom sa zrazu objavila na druhej strane obrazovky. Bolo to brutálne, prehnané a úžasne zábavné. A hlavne krv tiekla potokom :).
The spice must flow!
PC som spoznal u kamoša na nejakom krúžku. A samozrejme som si zahral aj Prince of Persia. To bolo niečo, na čo sa nedalo len tak zabudnúť. Pohyb postavy, animácie, pasce. Rovnako aj Alone in the Dark. Temná atmosféra, zvláštne prostredie a napätie, ktoré bolo celkom iné než pri akčných hrách.
Medzitým prišlo u ďalšieho kamaráta MKc niečo, čo ma chytilo naozaj poriadne.
Dune II.
Vtedy som ešte netušil takmer nič o Frankovi Herbertovi, Arrakise či celom svete Duny.
Ale budovať základňu. Ťažiť korenie. Vyrábať jednotky. Útočiť. Brániť sa. A keď niečo nevyšlo, skúsiť inú taktiku. Toto som vedel :). Harkonneni boli môj klan.
Bolo to niečo celkom iné než hry, na ktoré som bol dovtedy zvyknutý. Tu bolo treba premýšľať. Plánovať. A niekedy sledovať, ako sa celý krásny plán rozsype za pár sekúnd. Dune II sa pre mňa stala jednou z najlepších hier tej doby.
Niečo sa blížilo
Keď sa dnes pozriem na toto obdobie, nevidím len Atari, Amigu a PC.
Vidím dva joysticky pred televízorom. Preteky v Lotuse. Mileenu, ktorá sa zrazu objaví na opačnej strane obrazovky. A púšť Arrakisu, kde sa snažím udržať svoju základňu nažive.
Každý z tých počítačov bol iný. Každý priniesol niečo nové.
A každý bol spojený s niekým, s kým som pri ňom strávil kus života.
Lenže rok 1994 ešte nepovedal posledné slovo.
Čakalo ma niečo, čo som dovtedy nezažil. Niekoľko dní hrania, takmer bez spánku, a pokus zapísať sa do Guinnessovej knihy rekordov.
116 hodín.
Ale o tom až nabudúce.