Stalo sa mi to pred 7 rokmi a stále si to pripomínam. Havaroval som a zrazil som jeleňa. Auto ako vidíte bolo rozbité, ja som bol chvíľku v bezvedomí. Na šťastie mne sa nakoniec nič nestalo. Vôbec nič. Ani povestné modriny od pasov.
Ale prečo si to pripomínam? Vtedy koncom januára o 5 ráno som tam mohol zomrieť. Sám, v tme a zime, len tak.
My ľudia mame tendenciu si myslieť, že nám sa to nemôže stať a síce zomrieme, ale máme kopec času. Táto skúsenosť ma naučila, že nie. Môže to skončiť kedykoľvek, len tak. To kedykoľvek je dôležité slovo.
Odvtedy vždy v tieto dni hovorím ľudom veci, ktoré sa berú akosi samozrejme. Hovorím veci, ktoré si myslím, že by mali byt vyslovené. Hovorím, aký som vďačný zato ich mam, ako ich mam rad, alebo hovorím prepáč.
Opäť si uvedomujem, aké je doležíte byť s ľuďmi, ktorých máš rad, lebo zajtra, o hodinu, tu už nemusia byť. Opäť si uvedomujem, že keď chcem niečo spraviť, mal by som to urobiť čo najskôr, najlepšie hneď, lebo zajtra už nemusí byt.
Tak si v týchto dňoch uvedomujem, vlastnú smrteľnosť a pominuteľnosť …