Mestečko Oradea, neďaleko maďarsko-rumunských hraníc.
Na námestí boli pekne rozložené stánky. Nič prehnané, nič gýčové. Tak akurát.
Všade hrala vianočná hudba – nie vtieravá, ale taká, ktorá sa ti dostane pod kožu.
Ten typ atmosféry, kedy sa nikam neponáhľaš a len ideš pomaly medzi ľuďmi,
so studeným vzduchom v pľúcach.
Ochutnal som Toros – niečo ako segedínsky guláš.
Úprimná, sýta vec. Presne to, čo chceš jesť v zime vonku,
keď stojíš pri stánku a ruky máš schované vo vreckách.
Potom som si dal ešte dva kúsky mititei.
Toto milujem. Jednoduché, mastné, voňavé. Žiadna filozofia.
Proste radosť.
Na kávu som zašiel do Drippera.
Dal som si kávu a bola výborná.
Chutila mi ako Brazília – plná, jemná, bez kyslosti.
Presne ten typ chuti, pri ktorej sa na chvíľu zastavíš
a povieš si, že áno, toto je dobré.
Potom sme si len počkali.
Kým sa rozsvietia svetlá.
A keď sa rozsvietili, začala mágia.
Námestie sa zrazu upokojilo. Všetko spomalilo.
Ľudia, kroky, rozhovory.
Bolo to pekné, pokojné a skrz-na-skrz vianočné.
Ten typ večera, keď si uvedomíš, že vlastne nikam nepotrebuješ ísť.
Stačí tam byť.