Včera bola v práci divočina. Napadlo 30 cm snehu a cesty boli neupravené. Takže meškalo úplne všetko, dokonca časopisy ani nedorazili. Vyštartoval som o 3:47, o hodinu neskôr ako obvykle, a cítil som sa fajne a sebavedomo. Až do Veľkej Lomnice. Pri novej Sintre som zapadol. Nedalo sa ísť ani dopredu, ani dozadu. Nemal mi kto pomôcť. Čo teraz?
Zasnežná Magura
Vystúpil som z auta a poriadne som sa nadýchol toho čerstvého vzduchu. Mal som dve možnosti, buď tam zostanem do rána, kým ma niekto neroztlačí, alebo to nejako spravím sám. Neustálim hýbanim sa dopredu a dozadu som sa nakoniec dostal s toho, vlastne ako sa to stalo ani sám neviem :). Tlačil som aj mihalnicami to auto na odhrnutú cestu. Trvalo to hodinku a pol :). Čo musím napísať je ešte malá kritika na policajtov. Prešli okolo mňa asi 2 krát, ale ani nezastavili, ani nemali snahu mi pomôcť … to trošku zamrzí.
Nakoniec som sa odtiaľ dostal, šťastný ako blcha, som vyrazil vpred. Zistil som, že sa za ten čas zlepšil stav ciest. Už som sa poučil a nepchal som sa do neupravených zón a išiel som s novinami aj 50 metrov pešo. Rovnako som si uvedomil, že som sa už cítil moc sebavedomo pri šoferovaní na snehu, čo niekedy nemusí dobre dopadnuť. Takže, vlastne to že som zapadol bolo nakoniec aj dobré.
Mnoho mojich blízkych a priateľov sa mi ozvalo, že ako mi to ide.. Je to príjemné zistenie, že ľudia na mňa myslia, že im záleži na mne. Rovnako som si uvedomil, že až príliž som sa sústredil na duchovno, že som sa veľa snažil riešiť svoje „vzorce a nedokonalosti“. Všetko som to pustil preč a venujem sa Zenu. Troška meditujem a čím viac si uvedomujem aké je to super, že vôbec dýcham. Cítim vďačnosť za rodinu, priateľov, prácu, za celý život …